Ste hlavným architektom mesta Nitry. Čo je z vášho pohľadu cieľom moderného mestského plánovania výstavby?

Poslaním, ktoré aktuálne vidím, je, že územné plánovanie sa dlhodobo sústreďovalo na usporiadanie budov a ich vzájomné fungovanie. A priestor medzi budovami sa stal akoby vedľajším produktom. Bavíme sa o uliciach, námestiach, nábrežiach, parkoch atď. Hlavným poslaním moderného mestského plánovania je zamerať sa na tento spoločný verejný priestor.

Vysvetlime v skratke čitateľom, čo je to vlastne urbanizmus.

Na Slovensku ani vo svete asi nie sú dvaja ľudia, dvaja urbanisti, ktorí sa vedia dohodnúť na odpovedi na túto otázku. Ale stručne, ak sa stretnú ľudia, ktorí chcú postaviť či už rodinný, alebo bytový dom, musia sa nejakým spôsobom dohodnúť, aby si vzájomne nebránili alebo inak neznemožňovali realizovať svoj zámer.

Urbanizmus sa zaoberá usporiadaním viacerých stavieb do funkčných celkov, aby sa k nim dalo dostať či už autom, alebo peši, aby tam bol dostatok priestoru na parkovanie áut, na výsadbu stromov, aby ten objekt bol umiestnený tak, že má slniečko, dvor, priestor pred domom. Ide teda o celkový pohľad na to, ako usporiadať ulicu, obec či mesto.

Akým výzvam dnes čelí urbanizmus a aké sú najčastejšie problémy miest?

Najväčšia výzva je v tom, že cieľom mestského plánovania je koordinácia záujmov súkromných a spoločných, teda mesta aj štátu. Ich vyváženosť je ako polievka, ktorú treba správne uvariť i ochutiť, aby bola dobrá po chuťovej, ale aj vizuálnej stránke. Developer potrebuje svoj pozemok využiť na maximum a tak trochu nemyslí na to, že ľudia sa potrebujú k bytu nejakým spôsobom dostať. Hľadáme teda vyváženosť medzi mestskými a súkromnými priestormi.

Čo hovoríte na tzv. developerský urbanizmus, keď mestá budujú developeri – od menších realizácií bytoviek cez vypĺňanie prieluk až po rozsiahle multifunkčné komplexy? Toto máte na mysli pri hľadaní rovnováhy?

Presne tak, máme aj rozhľadených developerov, ktorí chápu, že k bytu treba ponúknuť aj primeraný verejný priestor, ktorý má nejakú kvalitu, no snažia sa ekonomicky využiť potenciál pozemku i územia, ktoré majú k dispozícii. Tento záujem je prirodzene iný ako záujem mesta a jeho obyvateľov, ktorí stoja o všeobecnú kvalitu verejných priestorov.

Keď hovoríme o verejnom priestore, majú developeri povinnosť zveľaďovať ho pre obyvateľov a dodržiavať nejaké normy?

Reálne naša legislatíva – či už na úrovni štátu, kraja, alebo aj mesta – na toto nemyslí v takej miere, aby to bolo vynútiteľné. Máme však na to nejaké nástroje. Základom je kvalitný územný plán, ktorý si niektoré veci dokáže vynútiť, napríklad typ stavby.

Ďalším relatívne dobrým nástrojom je poplatok za miestny rozvoj, známy aj ako developerský trest. Developer musí za každý štvorcový meter plochy, ktorý ekonomicky zhodnocuje, platiť určitú sumu a mesto môže za tieto peniaze postaviť ihrisko, park, prípadne školu. Ide o veľmi dobrý nástroj, keď mesto môže aktívne vstupovať do developerských projektov.

Tento poplatok sa však v praxi presunul do podoby dane ako ďalšieho zdroja pre obce a mestá, nie je to tak?

Áno, je tam nebezpečenstvo, že príde do rozpočtu a poslanci ho môžu použiť takmer na čokoľvek. V Nitre sa tieto peniaze snažíme usmerňovať do tej lokality, kde developerský projekt vzniká. Trošku to berieme aj ako určité ospravedlnenie pre obyvateľov, ktorí musia znášať problémy s výstavbou.

V akom meste sa ako architekt a urbanista cítite dobre?

Uvedomil som si, že sa rád pohybujem po meste – či už u nás, alebo v zahraničí – akoby anonymne. Primárne ma nezaujíma, ktorý ateliér navrhol danú realizáciu, ale skôr ako sa cítim v danom priestore. Niektoré tie ideálne a krásne developerské projekty, ktoré sú naozaj fotogenické (napríklad v Dánsku sa nachádza neuveriteľne veľa inšpiratívnych príkladov), nemajú ten „medzipriestor“ úplne ideálny. To znamená, že developer má vyčlenené určité územie, ktoré urobí kvalitne, druhý developer to urobí kvalitne tiež, ale ten spojovací prvok je menej akcentovaný a necítim sa v ňom úplne komfortne.

Nedávno som sa túlal starými uličkami v Rotterdame, kde bola zástavba domov staršieho charakteru. Prekvapilo ma, že ulice neboli až tak technicky upravené, no obyvatelia si dokázali urobiť individuálne úpravy do takej miery, že sa tam cítili veľmi príjemne. Nešlo pritom o drahé developerské riešenia, ale skôr o hlboko ľudské. 

A aké boli tie úpravy?

Zvyčajne veľmi jednoduché, keď sa časť cesty zmenila na urbánnu záhradu uprostred mesta. Bolo aj vidieť, že autá prestali okupovať ulicu a dokázali ich dostať buď do dvora, alebo niekam inam. Boli tam stoličky, stolíky, pingpongový stôl… Taká tá susedská atmosféra. 

Povedzme si viac o bytových domoch na Slovensku. Už dlhšie sa hovorí, že máme starnúci bytový fond. Aké bytové domy tu podľa vás najviac chýbajú a mali by sa stavať?

To je otázka teoreticky na ľudí – po čom túžia. A, samozrejme, za ňou je hneď otázka, čo si môžu dovoliť. To je možno ten najväčší rozpor, ktorý tu máme, že developer zvyčajne stavia, nazvem to, ekonomické, rýchloobrátkové dvojizbové byty. A ľudia potrebujú na život iný priestor. Preto sa nám tu otvárajú nožnice medzi tým, čo si ľudia môžu dovoliť a čo reálne potrebujú.

Keď si zoberieme takmer akýkoľvek bytový dom, ktorý sa dnes stavia, tak asi nebudem hovoriť nepravdu, ak poviem, že minimálne tri štvrtiny alebo určite viac ako polovicu bytov v ňom tvoria ekonomické dvojizbové byty. Tie ostatné sú zvyčajne len v okrajových polohách. Bytové domy s veľkosťou od 200 do 500 bytov sú vo finále rovnaké a nudné. Chýba všeobecná rozmanitosť. Tú by prinášalo to, keby mali developeri k dispozícii menšie územia a vznikali by tak typologicky rôzne bytové domy.

Točíme sa okolo toho, že ekonomická situácia stále nedovoľuje stavať bytové domy s väčšími bytmi určenými pre rodiny, čiže väčšie byty s väčšou výmerou. Nemusíme sa baviť o 150 štvorcových metroch. Stačia štandardné byty kvalitne urobené aj na menších plochách zástavby, ale určené pre rodiny. To nám tu naozaj vo veľkej miere chýba.

Trendom je, že ľudia používajú byty ako štartovaciu fázu a potom sa snažia dostať do rodinných domov. Vzniká tak sekundárny a aj relatívne zlý jav – „suburbie“ (pozn.: predmestia, satelity) okolo miest. Bratislava ich má požehnane, ale je to vlastne problém každého väčšieho mesta. Každé ráno atakujú dopravou samotné mesto a vzniká nekonečný problém, že centrá sú vyľudnené, čo sa týka bývania, ale všetci sa do nich chcú dostať. Plus väčšinou odmietajú hromadnú dopravu a používajú individuálnu, ktorá potom nadmerne zaťažuje mesto ako celok.

Ako by tento problém vedel vyriešiť urbanista? Rozmanitými bytovými domami?

Áno, dostať rozmanité bytové domy aj do centier a urobiť bývanie atraktívnym na tej úrovni, aby ľudia neodchádzali do suburbií a zostávali v mestách. Myslím si, že mesto ako jeden z najlepších vynálezov ľudstva má výhodu, ktorou je neuveriteľná náhodnosť stretnutí a interakcií. Jednoducho, veci sa dejú len vďaka tomu, že sa náhodne stretneme s inými na ulici.

Suburbie nás trochu dostávajú do stavu, že sa uzavrieme vo vlastnom súkromnom raji a tam si urobíme všetky tie radosti života. Dáme si na dvor bazén, detské ihrisko, niektorí futbalové ihrisko atď. Žijeme v mikrosvetoch a prestávame komunikovať. Urbanista by mal urobiť mesto bohatým hlavne rozmanitosťou. Postavené tak, aby ľudia pochopili aj mestskú kvalitu bývania.

Pre developera je však jednoduchšie postaviť bytový dom na zelenej lúke pod lesíkom ako prispôsobiť nový projekt špecifickému priestoru a aj okolitej zástavbe.

Vo všeobecnosti postaviť na zelenej lúke čokoľvek je to najlacnejšie riešenie. Prispôsobiť sa rôznym existujúcim veciam za jazdy je vždy drahšie. Keď sme sa bavili o tom, čo je trendom modernej architektúry a plánovania, tak je to fakt, že objavujeme priestory, ktoré predtým mali inú funkciu a dnes sú opustené. Tým, že ich meníme, možno aj na rezidenčné komplexy, vnášame do týchto stratených miest nový život a to je jedna z vecí, ktoré zase obohacujú mesto o nový typ priestorov.

Aké miesto majú v modernom stavebníctve neveľké bytové projekty so šikmou strechou a strešnými oknami?

Takéto typy projektov, a to nemusia byť veľké, mám rád, lebo vytvárajú určitú rozmanitosť na ulici. Tým, že vzniká rozmanitosť rôznych názorov, rôznych architektov, rôznych developerov, každý si vyberie, čo mu chutí. Príkladom je rezidenčný projekt na Jeleneckej ulici v Nitre.

Príbeh jeho šikmej strechy je tak trochu dielom náhody. Developer kupoval hotový projekt a striktnou podmienkou mesta bolo, že bytový dom musí mať šikmú strechu. Naše rozhodnutie ako architektov bolo, že sme oproti pôvodnému návrhu, ktorý mesto schválilo, do strechy vkladali aj mezonety, aby sme strešný priestor využili ešte bohatšie. Vznikli tak zaujímavé a menej typologicky používané druhy bytov.

Je využitie priestoru pod šikmou strechou konceptom, ktorý sa môže rozvíjať do budúcna aj z hľadiska mestského urbanizmu?

Bývanie pod šikmou strechou je štandardný spôsob využitia takýchto priestorov. A myslím si, že v budúcnosti bude čoraz atraktívnejší. Ale neviem úplne, či je to z hľadiska energetickej náročnosti zároveň aj ideálny spôsob užívania týchto priestorov.

Šikmá strecha, respektíve sedlová strecha bola vymyslená ako určitý koncept ochrany stavby. Nielen pred dažďom, hoci primárne slúži na to, aby sme odviedli dažďovú vodu mimo budovy, ale aj ako určitá ochrana pred prehrievaním. To sú tie tzv. povaly, ktoré boli vetraným priestorom a vznikal efekt, že miestnosti pod nimi sa neprehrievali.

No tí, ktorí v tomto priestore bývajú, majú často skúsenosť, že najmä v lete sa neúmerne prehrieva. Ak je šikmá strecha tzv. ľahká, môže sa dostaviť efekt prehrievania. Nejde teda o úplne ideálne využitie priestoru. V projekte na Jeleneckej ulici sme sa snažili dosiahnuť stav, aby to bola tzv. ťažká strecha, teda koncept plochej strechy umiestnenej v šikmej podobe, aby sme efekt prehrievania minimalizovali.

Veľa sa hovorí o prirodzenom svetle a cirkadiánnych rytmoch. Predpokladám, že aj vy ako architekt pripisujete veľkú dôležitosť prirodzenému svetlu. Stretli sme sa s názorom, že slovenská svetlotechnická norma je považovaná za najtvrdšiu v Európe. Je to tak?

Priznám sa, že nikdy som si nerobil analýzu svetlotechnických noriem v Európe. Ale áno, všeobecne sa používa názor, že československá tradícia svetlotechnickej normy je najprepracovanejšia, a tak je väčšinou aj považovaná za najtvrdšiu v Európe. Myslím si, že dôsledok toho máme premietnutý do urbanizmu miest.

Vytvoriť kvalitný mestský blok, teda kompaktnú stavbu aj s rohovým využitím, znamená, že ucelený blok obstavaný bez medzier nám práve táto svetlotechnická norma výraznou mierou nedovoľuje rozvíjať. Je to predovšetkým preto, že každý byt musí splniť parameter, ktorý sa nedá dosiahnuť na každú svetovú stranu.

Viem o tom, že momentálne je veľká snaha dosiahnuť stav, aby normatívne „preslnenie“ bytov nebolo v polohe povinnej, ale skôr dobrovoľnej. To by umožnilo vytvárať aj byty, ktoré nebudú úplne spĺňať technickú normu. Ak vezmeme do úvahy fakt, že klíma sa mení a teploty sa zvyšujú, nakoniec môžu byť byty orientované aj na severnú stranu atraktívnejšie ako tie orientované čisto na juh.

Náš magazín je o živote pod strechou. Ste fanúšikom šikmých alebo plochých striech?

Je pravda, že väčšina realizácií alebo návrhov, ktoré riešime, sa týka plochých striech.

Je to možno vďačnejší priestor na návrh a kreativitu. Ale myslím si, že to, či použiť šikmé „prestrešenie“ alebo ploché, je aj vecou okolia a genia loci. Pri návrhu sa snažíme prispôsobiť tomu, aby sme v danom prostredí buď nerušili a zapadli, alebo naopak, aby sme vytŕčali a boli na očiach.

Vo všeobecnosti som fanúšikom kvalitnej strechy, ktorá je vizuálne zaujímavá a vhodná do prostredia, v ktorom sa nachádza.